Baré akordy sa držia zložitejšie, než obyčajné. Majú však veľkú výhodu, ktorú si ukážeme na príklade.

Môžeme chytiť akord E tak, že vynecháme ukazovák a struny pritlačíme len prostredníkom, prsteníkom a malíčkom.
Vyzerá to takto:


Keďže máme teraz volný ukazovák, tak môžeme všetky prsty posunúť o jeden pražec (o jeden poltón) vyššie a v uvolnenom prvom pražci chytíme ukazovákom všetky struny.
Tým sme všetky tóny v akorde E zvýšili o poltón a teda celý akord sa zvýšil o polón. Tak vznikol akord F:


Keď to celé posunieme o jeden pražec vyššie dostaneme akord Fis a keď to posunieme o ďalší pražec vyššie, získame G.

 

Podobne od D dostaneme na prvom na prvom baré Dis, na druhom E, na treťom F, potom Fis, potom G atď.

Od A dostaneme na prvom baré B, na druhom H, na treťom C ...

Od Ami dostaneme na prvom baré Bmi, na druhom Hmi ...

Od Emi dostaneme na prvom baré Fmi, na druhom Fis mi, na treťom Gmi ...


Je fakt, že sa človek dosť natrápi, než sa naučí držať ukazovákom všetky struny tak, aby každá znela. Ale potom už je schopný odvodiť prakticky akýkoľvek rozumný akord.

Väčšinou býva prvý baré akord, ktorý sa gitarista naučí, akord F. Získame ním subdominantu k často používanej stupnici Cdur.

 

Zostáva snáď len vysvetliť čo znamená to malé „b“ pri akorde B. Nič. „b“ totiž znamená v hudobnom zápise koncovku „es“ a teda zníženie o pol tóna. Ale už som napísal, že B je vlastne Ais (teda zvýšené A). Bes by teda malo byť A. Tento zmätok spôsobili v USA.
Američania totiž označujú náš tón H ako B (a ich stupnica potom obsahuje len písmená A,B,C,D,E,F,G. Aj Dvořákov koncert H mol nazývajú B mol). Takže tón, ktorý my nazývame B je pre Američanov Bes. Európania sice neprebrali americké značenie tónov v stupnici, ale ako značka gitarového akordu sa to používa.