Hmatník gitary je rozdelený zvislými výstupkami – „pražcami“. Na jeho hornom konci je mechanizmus na ladenie, ktorý je za „hlavným pražcom“. Dolným koncom je pripojený na telo gitary.
Ak sa žiadnej struny nedotýkame, tak struna je volne napätá medzi hlavným pražcom (pri hlave gitary) a „kobylkou“ na dolnej strane gitary. Keď na takúto strunu brnkneme, začne vibrovať po celej dĺžke a vydáva tón na ktorý je naladená.
Struny sú teda naladené na určité tóny a podľa týchto tónov majú svoje mená. Teda struna, ktorá má byť naladená na tón D sa tiež volá D. Struny v poradí zospodu hore sú naladené na tóny E’ H G D a e.
Mnemotechnická pomôcka je veta v nadpise tohto odstavca.
Keď stlačíme strunu medzi pražcami až na hmatník, tak sa struna pritlačí na najbližšie pražce (pred prstom a za prstom) a skráti sa dĺžka struny, ktorá sa po brnknutí na strunu rozkmitá. Tým sa aj zrýchli frekvencia kmitania a tón je vyšší. Pražce sú vyrobené v rozstupoch po poltóne.

Takže keď na najhrubšej strune “e” stlačíme strunu tak, aby bola opretá o prvý pražec, bude znieť tón “f”, ak ju pritlačíme o druhý pražec bude to “fis”, na ďalšom “g”, potom “gis” a na nasledujúcom “a”. Ale “a” sa dá hrať aj brnknutím na vyššiu strunu “a”, bez stlačenia - takže je opretá len o “hlavný pražec”.

Ak si nakreslíme, kde treba stlačiť strunu, aby zaznel želaný poltón, vyzerá to takto:



Ak by náhodou niekoho zaujímalo ako jednotlivé tóny vyzerajú po zapísaní do notovej osnovy, tak je to takto:


To však ešte dlho nebudeme potrebovať.
 

Vidíme, že na to aby sme zahrali všetky poltóny, ktoré gitara poskytuje, potrebujeme prvé štyri pražce. Ak chceme pokračovať vyššie, brnkneme na vyššiu nestlačenú strunu. Je to tak asi preto, aby sme mali všetky potrebné poltóny v dosahu štyroch prstov.

Aby som predišiel nedorozumeniu zopakujem, že tón NEhráme tak, že strunu prstom pritlačíme na pražci. Takto stlačená struna nehrá, lebo prst tlmí jej chvenie.
Strunu treba stlačiť medzi pražcami, tak aby bola opretá aspoň o pražec, ktorý je bližšie k telu gitary.