Z toho čo som napísal o tonike, dominante a subdominante vyplýva, že ak hlasovo nestačím na nejakú pesničku (je príliš vysoko, alebo nízko), tak jej môžem zmeniť toniku a keď budem používať správnu dominantu a subdominantu, tak tú pesničku môžem zahrať správne v stupnici, ktorá môjmu hlasu vyhovuje.

Aby sme si tieto vzťahy nemuseli pamätať bolo vymyslené „transpozičné pravítko:
 

B	F	C	G	D	A	E	H	Fis
F7	C7	G7	D7	A7	E7	H7	Fis7	Cis7
Bmi	Fmi	Cmi	Gmi	Dmi	Ami	Emi	Hmi	Fis mi

Z tohto pravítka teraz vidíme, že k tonike G je dominanta D a subdominanta C. Paralelné molové akordy sú Emi a Ami a využíva sa „dominantný septakord“ D7 (pri durovej stupnici) a H7 (pri molovej stupnici).  
Je nám to v zásade na dve veci:

1. Posun pesničky vyššie a nižšie

Keď sa mi pesnička zle spieva v Gdur-e môžem si posunúť čierne políčka o jedno doprava a nahradiť pôvodné akordy takto:

Pôvodný akord	C	G	D	D7	H7	Ami	Emi
Náhradný akord	G	D	A	A7	Fis7	Emi	Hmi

V tomto posunutom (alebo transponovanom) prípade je tonika D, dominanta A a subdominanta G.
Takže ak sa doučíme akord A, tak už si môžeme pesničky posúvať nižšie a vyššie, ako nám to vyhovuje.
„A“ sa drží takto:

2. Akord-ovanie neznámej pesničky.

Väčšina ľudoviek a jednoduchšie pesničky sú v dur, ale niektoré sú aj v mol. Je bežné že pesnička, ktorá je v mol, má refrén v dur. Neplatí to pri „skladaných“ pesničkách. Tie sa nemusia pridŕžať schémy tonika-dominanta-subdominanta, lebo skladatelia v tvorivom zápale využívajú nečakané prechody. Ale pravítko stojí za pokus aj tak.

Skladané pesničky vznikli zapísané (a teda určitým spôsobom zakonzervované) a preto sa ich ľudia snažia hrať a spievať tak, ako vznikli.

Naproti tomu ľudovky vznikli dávno a pred tým než boli zapísané ich už veľa ľudí spievalo a každý si ich trochu prispôsobil. Tak sa asi postupne prispôsobili do všeobecne akceptovanej schémy tonika-dominanta-subdominanta.