Lebo latinka je fonetické písmo.

Prvé písmo bolo obrázkové - idiografické. Keď chcel pisár napísať "noha", tak nakreslil nohu. Keď chcel napísať "hlava", tak nakreslil hlavu. Nevýhodou bolo, ak každý kreslil hlavu trochu inak. Potom ak pisár chcel napísať "hlava s veľkými očami" tak sa mohlo stať, že čitateľ prečítal "hlava s malými ušami".
Aby sa zabezpečilo, že "napísané" sa bude čítať stále tak isto, tak sa obrázky štandardizovali - nestačilo nakresliť len tak hocijakú hlavu, ale konkrétny obrázok priradený slovu "hlava". Ten obrázok sa postupne (hlavne pre často používané slová) zjednodušoval a schématizoval (hieroglify), prípadne prispôsoboval technológii písania - napr. pre písanie špicatým drievkom do hlinenej tabulky sa vyvinulo klinové písmo. Písmo však stále ostávalo "idiografické" - zaznamenávali sa významy, nie zvuky.
S rozširovaním ovládania písma sa narazilo na nevýhodu takéhoto písma. Každé slovo si vyžadovalo zvláštny znak a teda gramotní ludia potrebovali ovládať okolo tisíc znakov.
Obrovským pokrokom smerom k rozšíreniu písma a zvýšeniu gramotnosti bol vynález "zvukového" písma: písmená nezaznamenávali samotný objekt, ale zvuk, ktorým objekt označujeme v hovorenej reči. A keďže v hovorenej reči používame len obmedzený počet hlások, významne sa redukoval aj počet znakov potrebných na písanie.

Viem si dosť živo predstaviť pisárov doby pronzovej, ktorí strávili celý život nácvikom písania správnych znakov pre jednotlivé výrazy, ako sa bránili ľahko naučitelnej novinke (lebo zistili, že prídu o svoju výnimočnosť) a  označovali písanie zvukovým písmom za nedôstojné, nekultúrne a necivilizované.

Používanie dvoch rôznych znakov pre jednu hlásku je teda proti samotnému princípu na ktorom je toto písmo založené a kvôli ktorému sa široko rozšírilo (snáď len s výnimkou Číny, kde písmo má aj zjednocujúcu úlohu medzi rôznymi vetvami Čínštiny, ktoré niesu vzájomne zrozumiteľné). Preto musí byť každá odchýlka od fonetického pravidla naozaj dobre odôvodnená praxou.

Napr. dodatočné "kódovanie" historických javov do jazyka (v čase keď sú už dávno históriou)  je, podľa môjho názoru nesprávne, detinské, až smiešne. Historické javy v gramatike sú pochopiteľné v Gréčtine, ktorá dodnes používa tú istú Alfabetu, ktorou písal aj Aristoteles. O porovnanie Slovenčiny a Gréčtiny podľa tohto kritéria sa ani netreba pokúšať.