Kde bolo, tam bolo, žil raz mladý princ. Celé dni sa
preháňal po kráľovstve na svojom bielom koni,
pomáhal starenkám odniesť nazbierané raždie,
starčekom plátal strechy na chalúpkach a odkladal
mravčekom z cesty steblá trávy. Až raz ...
... práve vyniesol do hniezda vypadnuté vtáča, keď
z vysokého stromu zazrel
stúpať, zo susedného bohatého kráľovstva,
stĺpy prachu a dymu. Princ bol nielen múdry a pekný, ale
aj odvážny a údatný,
preto nezaváhal ani na chvíľu a vyrazil pomáhať. A
naozaj:
trojhlavý drak tam práve rozváľal
kráľovský hrad a odnášal krásnu,
nariekajúcu princeznú.
Princ mal záujem o odmenu od krásnej princeznej a jej
bohatého otca. Popchol svojho tátoša, vytasil meč a
zvolal na draka: "Hej ty obluda! Teraz zaplatíš za svoje
zločiny! Rozsekám ťa na kusy a z tvojej kože urobím
koberec na nádvorie svojho hradu!".
Drak sa už chystal na odlet, ale obzrel sa a potešil sa. Videl, že sa
chystá to, čo majú všetci z dračieho rodu najradšej -
dobrý boj.
Odložil teda princeznú na vysokú skalu a obrátil
sa proti princovi.
Aj princezná sa zaradovala. Svitla jej nádej, že nebude
zožratá odporným drakom a ešte si bude môcť z
bezpečného miesta pozrieť zápas, v ktorom budú pre
ňu bojovať dvaja mocní protivníci. Ani predstava, že bude
odmenou krásnemu a údatnému princovi, jej nebola
proti mysli. Zintenzívnila teda nárek a prosby o pomoc.
Zaprisahávala princa, aby draka zabil a slubovala mu za odmenu
seba a polovicu otcovho kráľovstva.
Taká atmosféra pre súboj sa páčila aj
drakovi. Vzniesol sa do výšky, vychrlil na princa oheň a
sám sa na neho vrhol. Princ tiež nečakal, popchol svojho
tátoša vpred, čím sa vyhol ničiacim plameňom a dostal sa
drakovi pod brucho. Jediným úderom mocného meča mu
preťal plameňometnú žilu, takže drak musel ďalej bojovať len
zubami, pazúrmi a obrovským hrbolatým chvostom.
Tým naháňal princeznej najväčšiu hrôzu.
Boj trval tri dni. V prvý deň sa podarilo princovi odťať drakovi
prvú, najodvážnejšiu a najsprostejšiu, hlavu.
Druhý deň pri západe slnka, bola odťatá aj
druhá hlava a keď na tretí deň ráno zasvietilo
slnko drakovi do očí, princ sa vyšvihol drakovi na kobylku a
chystal sa mu odťať aj poslednú hlavu.
"Zadrž!" zvolala princezná. Už večer po odseknutí druhej
hlavy sa rozhodla, že ak princ vyhrá stane sa jeho ženou. Mala
preto celú noc na to, aby rozmýšľala, ako vyťažiť z jeho
víťazstva čo najviac. "Vezmi drakovi z opaska zlatú žilu.
Toho, kto má drakovu zlatú žilu, nesmie drak zahubiť a
drak musí vždy bojovať pod jeho velením."
"Nie!" odpovedal bojom rozhorúčený princ. "Musí
zaplatiť za svoje činy, že zbúral hrad, ktorý patril
tvojmu otcovi a že mi skoro zožral aj teba!"
"Prosím, zober si moju zlatú žilu." ozval sa aj drak. "A
dám ti aj všetky poklady, ktoré som za tisíc rokov
nalúpil".
Hlava, ktorá mu ostala bola totiž tá najmúdrejšia
(preto aj vydržala najdlhšie - nevrhala sa do boja bez rozmyslu, ako
dve
sprostejšie hlavy, dokonca sa dá povedať, že sa trochu
ulievala). Takže táto hlava vedela veľmi dobre posúdiť
rozdiel medzi "byť a nebyť". Okrem toho drak zamlčal, že poklady
lúpi už dve tisíc rokov a najviac nalúpil na
začiatku, keď okolité kráľovstvá ešte neboli
také vydrancované. Tiež predpokladal, že bez svojich
hlúpejších hláv časom nájde spôsob,
ako získať svoju zlatú žilu naspäť.
Naveľa, naveľa sa princ nechal obmäkčiť prosbami a
prísľubmi krásnej princeznej, prosbami a sľubmi
mocného draka, vidinou tisícročných pokladov a
moci, ktorú bude mať, keď bude veliť takému monštru,
akým je hrozný drak. Zobral si teda drakovu zlatú
žilu i jeho tisícročné poklady a odviedol
princeznú do královského paláca.
Bolože to radosti!
Šťastný král hneď vystrojil pre šťastnú
princeznú nádhernú svadbu a odovzdal
šťastnému princovi polovicu svojho bohatého
kráľovstva.
Svadba trvala tri dlhé dni, tri noci a bola taká
veľkolepá, že sa dodnes spomína v rôznych
príbehoch a legendách. Po skončení svadby sa
mladomanželia odobrali na svadobnú cestu a keď sa
vrátili, zašli princ a princezná, či vlastne už
mladý kráľ a mladá kráľovná, za
princezniným otcom, starým kráľom.
"Otec môj a kráľ!" prehovorila mladá
kráľovná, "Vieš, že som ťa vždy ľúbila viac než
soľ. Chceme ti teda ako prvému oznámiť, že čakám
dieťa. Dokonca babica hovorí, že to budú trojičky - traja
bratia. Budeme ich volať Dlhý, Široký a
Bystrozraký."
"Sláva!" zvolal starý kráľ, "Pripravte
veľkú hostinu! Opečte sto volov! Prineste sto sudov vína
..."
Mladý kráľ ho však prerušil: "Keď však dorastú
budem musieť medzi nich rozdeliť svoje královstvo a
jednotlivé diely budú veľmi malé a budú
medzi Dlhým, Širokým a Bystrozrakým vznikať spory,
ktoré ich oslabia natoľko, že sa stanú ľahkou korisťou
nepriateľov. Musím teda zobrať vojsko z polovice
kráľovstva, ktorú si mi dal, vojsko zo svojho
pôvodného kráľovstva a draka. Teba zabijeme a
pripojíme tvoju časť kráľovstva k môjmu. Bude
pre teba lepšie, ak mi dobrovolne odovzdáš svoju polovicu
kráľovstva. Videl si už ako pekne sa zahojila plaňometná
žila nášho draka?"
A mladá kráľovná dodala: "Mohol by si bývať
v majej izbičke v našom hrade. Starala by sa o teba dcéra tej
slúžky, s ktorou si sa tak rád kedysi celé noci
rozprával a ktorú potom naša matka vyhnala z
kráľovstva, pretože rozliala v stajni čerstvo nadojené
mlieko."
Prekvapený kráľ si správne vybral z
ponúkaných možností a žil v opatere peknej
slúžky až dokiaľ nezomrel.
Ale na žiadnej vŕbe nebol žiaden zvonec, ktorý by urobil
rozprávke koniec a pretože s jedlom rastie chuť, poslal
mladý kráľ aj do okolitých kráľovstiev
poslov s podobnými návrhmi, aký dostal
starý kráľ. Tak sa stalo, že kráľovstvo našej
kráľovnej a nášho kráľa sa stalo
najväčším a najbohatším široko ďaleko. Mladý
kráľ chcel mať silné a bohaté kraľovstvo a preto
často cestoval po svojej veľkej krajine, aby dobre rozumel jej
potrebám a ochránil ju pred útočníkmi.
Mladá kráľovná tak ostávala dlho doma
osamelá a aby sa nenudila, veľa čítala. Zaujali ju hlavne
práce svetových ekológov, ktorí už vtedy
intenzívne bojovali za povinnú separáciu odpadu a
šetrenie energiami. Začala si dopisovať s uznávanými
kapacitami v odbore a keď kapacity zistili, že u nej môžu
diskutovať o svojej obľúbenej téme a ešte tu aj
dostanú zadarmo najesť, začali sa zhromažďovať na
kráľovskom
hrade, ktorý sa tak stal významným centrom
svetového ekologického hnutia.
Kráľovná prosbami, hrozbami, odopieraním i
šikovnými ústupkami vymámila od kráľa
právo rozhodovať o otázkach súvisiacich s
ekológiou a postupne vydala nové eko-zákony.
Napríklad zaviedla povinnú separáciu odpadu a keď
si z toho poddaní robili srandu, tak neposlušníkom, u
ktorých našli kontajner s neseparovaným odpadom, dala
vyplatiť na dereši 100 palíc. Poddaní už potom pochopili,
že to myslí vážne a začali sa správať zodpovedne.
Bolo tiež rozhodnuté, že v rámci znižovania produkcie
odpadov, nepoužívané veci budú zozbierané a
dané na námestie, odkiaľ si ich môže zobrať
každý, kto ich potrebuje.
Významným úspechom pri šetrení energiami
bol tiež zákaz kúrenia v domácich peciach. Všetky
domácnosti sa museli povinne pripojiť na eko-teplárne
(vlastnené eko-kapacitami) a
platiť im za eko-vykurovanie.
Niektoré nariadenia vyvolali nespokojnosť obyvateľstva a preto
bol na školách povinne zavedený predmet "Výchova k
ekológii" a každý dospelý obyvateľ
kráľovstva sa musel zúčastňovať na pravidelných
eko-prednáškach na ktorých eko-prednášatelia
vysvetľovali význam radikálnych zmien v živote
kráľovstva.
Po zavedení týchto eko-zákonov sa objavila potreba
veľkého množstva eko-poradcov, eko-prednášateľov a
eko-kontrolórov, takže mnohí obyvatelia kráľovstva
získali dobré zamestnanie a nálada obyvateľstva sa
postupne upokojila (podiel služieb na HDP kráľovstva prekročil
30% a ekonómovia sa veľmi tešili z modernizácie
kráľovskej ekonomiky).
Aj drak sa stal horlivým eko-aktivistom a
nastúpil do kurzu pre eko-poradcov.
Jedného večera (po poldennom hladaní eko-kontajnera
separovaného odpadu, do ktorého by bolo dovolené
zahodiť staré, zlatom a striebrom vyšívané
kožené rukavice) si chcel kráľ dať šálku čaju. Nie
a nie však nájsť svoj obľúbený hrnček.
Uzimený kráľ (eko-tepláreň totiž šetrila energie
aj tak, že vykurovala len na nevyhnutne potrebnú teplotu) si
predvolal komorníka.
"Kde je môj hrnček s veľkou žltou kvetinkou?" spýtal sa.
"Vaše veličenstvo!" odvetil komorník "Vaša šálka bola
celý deň nepoužívaná. Preto ju
eko-kontrolór odniesol na námestie. Už si ju odtiaľ
niekto zobral. Musíte počkať, až ju prestane používať,
alebo si zobrať z námestia cudziu šálku. Mali ste si ju
pred eko-kontrolórom skryť."
"Čo?" zvolal kráľ. "Stráže! Okamžite uvrhnite toho
drzého eko-kontrolóra do hladomorne!"
"Čo?" zadivili sa stráže, zblbnuté pravidelnými
prednáškami eko-prednášateľov. "Máme ubližovať
človeku, ktorý koná podľa platných
eko-zákonov?" a odišli sa poradiť so svojimi eko-poradcami.
"Čo?" zvolali eko-kontrolóri, ktorí sa od eko-poradcov
dozvedeli čo sa chystá. "Po toľkých úspechoch? Veď
to je znižovanie našej autority, nebezpečný precedens a
ohrozenie nášho dobrého eko-zamestnania. A tiež
dobrého zamestnania všetkých eko-zamestnancov!".
Tak sa stalo, že ešte tej noci sa po kráľovstve rozbehli
eko-prednášatelia s prednáškami na tému
"Ekológia, alebo vláda tyrana?".
Na druhý deň, keď kráľ dopil svoj čaj z cudzej
šálky a vybral sa na námestie, s prekvapením
zistil, že pred hradom sa schádzajú obyvatelia s
transparentami typu "Nechceme neekologického vládcu!" a
"Chceme eko-vládu kráľovnej!".
"Vojsko! Rozožente tú chamraď, lebo prídem neskoro na
námestie!" zvolal nervózny kráľ.
Avšak vojaci boli prví, ktorí už absolvovali nové
eko-prednášky a mnohí si mysleli, že
eko-prednášatelia majú pravdu. Aj tí, čo s
eko-prednášateľmi nesúhlasili sa obávali, že by to
vyvolalo občiansku vojnu a oni by stratili výhody, ktoré
si užívajú vojaci v mieri a odhŕňači snehu v lete.
Výsledkom bolo, že manévrovanie ich oddielu najlepšie
vystihlo slovo "postávanie". Keď sa ešte na veži objavila
kráľovná a priateľsky odpovedala na pozdravy
rozbúreného davu, vojenský oddiel sa takticky
vytratil z miesta stretu.
Kráľ pozeral z obloka a od zúfalstva si trhal vlasy.
Vtedy nadišla drakova chvíľa! Nenápadne sa priplazil ku
kráľovi a pošepkal mu: "Nezúfaj kráľ môj,
prestaň si trhať vlasy! Ostali ti len tri. Ak mi vrátiš moju
zlatú žilu, prenesiem ťa do chalúpky ďaleko v
horách, kde sa ľudia dožívajú vysokého
veku. Môžeš tam v pokoji žiť a premýšlať nad
múdrosťami života. Ak chceš, darujem ti všetky knihy,
ktoré som za dve tisíc rokov ulúpil. A nechaj
týchto bláznov svojmu osudu!".
Kráľ sa zamyslene pozrel na draka a chvíľu
rozmýšľal, či ho nemá poslať, aby zničil
vzbúrencov aj neposlušnú armádu. Ale
výsledkom by bolo, že by bol vládcom zničeného
kráľovstva. Drakova ponuka bola pre neho taká
lákavá ako vidina predčasného dôchodku pre
zamestnanca,
ktorý sa práve dozvedel, že mu plán na
budúci rok zvýšili o 30%. Vysadol teda drakovi na
chrbát a nechal sa unášať za novým životom.
Drak splnil čo sľúbil. Odniesol bývalého
kráľa do chalúpky ďaleko v horách, zásobil
ho knihami s dávnymi vedomosťami a keď dostal naspäť svoju
zlatú žilu, zakrúžil nad ním a odletel.
Odletel do eko-kráľovstva.
Rozbúral tam kráľovský hrad, rozohnal vojakov,
zožral kráľovnú a zobral si svoje
tisícročné poklady. Kráľovskí synovia
Dlhý, Široký a Bystrozraký sa rozutekali do sveta,
tak ako aj ostatní obyvatelia kráľovstva.
A až vtedy tam narástla tá vŕba, čo je na nej ten zvonec,
ktorý robí rozprávke koniec.
P.S. kto by sa chcel čo-to dozvedieť o ďalších osudoch
bývalého kráľa, musí si prečítať
rozprávku "Tri vlasy deda Vševeda".