Kde bolo, tam bolo, žil raz mladý princ. Celé dni sa preháňal po kráľovstve na svojom bielom koni, pomáhal starenkám odniesť nazbierané raždie, starčekom plátal strechy na chalúpkach a odkladal mravčekom z cesty steblá trávy. Až raz ...
... práve vyniesol do hniezda vypadnuté vtáča, keď z vysokého stromu zazrel stúpať, zo susedného bohatého kráľovstva, stĺpy prachu a dymu. Princ bol nielen múdry a pekný, ale aj odvážny a údatný, preto nezaváhal ani na chvíľu a vyrazil pomáhať. A naozaj: trojhlavý drak tam práve rozváľal kráľovský hrad a odnášal krásnu, nariekajúcu princeznú.
Princ mal záujem o odmenu od krásnej princeznej a jej bohatého otca. Popchol svojho tátoša, vytasil meč a zvolal na draka: "Hej ty obluda! Teraz zaplatíš za svoje zločiny! Rozsekám ťa na kusy a z tvojej kože urobím koberec na nádvorie svojho hradu!".
Drak sa už chystal na odlet, ale obzrel sa a potešil sa. Videl, že sa chystá to, čo majú všetci z dračieho rodu najradšej - dobrý boj.
Odložil teda princeznú na vysokú skalu a obrátil sa proti princovi.
Aj princezná sa zaradovala. Svitla jej nádej, že nebude zožratá odporným drakom a ešte si bude môcť z bezpečného miesta pozrieť zápas, v ktorom budú pre ňu bojovať dvaja mocní protivníci. Ani predstava, že bude odmenou krásnemu a údatnému princovi, jej nebola proti mysli. Zintenzívnila teda nárek a prosby o pomoc. Zaprisahávala princa, aby draka zabil a slubovala mu za odmenu seba a polovicu otcovho kráľovstva.
Taká atmosféra pre súboj sa páčila aj drakovi. Vzniesol sa do výšky, vychrlil na princa oheň a sám sa na neho vrhol. Princ tiež nečakal, popchol svojho tátoša vpred, čím sa vyhol ničiacim plameňom a dostal sa drakovi pod brucho. Jediným úderom mocného meča mu preťal plameňometnú žilu, takže drak musel ďalej bojovať len zubami, pazúrmi a obrovským hrbolatým chvostom. Tým naháňal princeznej najväčšiu hrôzu.
Boj trval tri dni. V prvý deň sa podarilo princovi odťať drakovi prvú, najodvážnejšiu a najsprostejšiu, hlavu. Druhý deň pri západe slnka, bola odťatá aj druhá hlava a keď na tretí deň ráno zasvietilo slnko drakovi do očí, princ sa vyšvihol drakovi na kobylku a chystal sa mu odťať aj poslednú hlavu.
"Zadrž!" zvolala princezná. Už večer po odseknutí druhej hlavy sa rozhodla, že ak princ vyhrá stane sa jeho ženou. Mala preto celú noc na to, aby rozmýšľala, ako vyťažiť z jeho víťazstva čo najviac. "Vezmi drakovi z opaska zlatú žilu. Toho, kto má drakovu zlatú žilu, nesmie drak zahubiť a drak musí vždy bojovať pod jeho velením."
"Nie!" odpovedal bojom rozhorúčený princ. "Musí zaplatiť za svoje činy, že zbúral hrad, ktorý patril tvojmu otcovi a že mi skoro zožral aj teba!"
"Prosím, zober si moju zlatú žilu." ozval sa aj drak. "A dám ti aj všetky poklady, ktoré som za tisíc rokov nalúpil".
Hlava, ktorá mu ostala bola totiž tá najmúdrejšia (preto aj vydržala najdlhšie - nevrhala sa do boja bez rozmyslu, ako dve sprostejšie hlavy, dokonca sa dá povedať, že sa trochu ulievala). Takže táto hlava vedela veľmi dobre posúdiť rozdiel medzi "byť a nebyť". Okrem toho drak zamlčal, že poklady lúpi už dve tisíc rokov a najviac nalúpil na začiatku, keď okolité kráľovstvá ešte neboli také vydrancované. Tiež predpokladal, že bez svojich hlúpejších hláv časom nájde spôsob, ako získať svoju zlatú žilu naspäť.
Naveľa, naveľa sa princ nechal obmäkčiť prosbami a prísľubmi krásnej princeznej, prosbami a sľubmi mocného draka, vidinou tisícročných pokladov a moci, ktorú bude mať, keď bude veliť takému monštru, akým je hrozný drak. Zobral si teda drakovu zlatú žilu i jeho tisícročné poklady a odviedol princeznú do královského paláca.

Bolože to radosti!
Šťastný král hneď vystrojil pre šťastnú princeznú nádhernú svadbu a odovzdal šťastnému princovi polovicu svojho bohatého kráľovstva.
Svadba trvala tri dlhé dni, tri noci a bola taká veľkolepá, že sa dodnes spomína v rôznych príbehoch a legendách. Po skončení svadby sa mladomanželia odobrali na svadobnú cestu a keď sa vrátili, zašli princ a princezná, či vlastne už mladý kráľ a mladá kráľovná, za princezniným otcom, starým kráľom.
"Otec môj a kráľ!" prehovorila mladá kráľovná, "Vieš, že som ťa vždy ľúbila viac než soľ. Chceme ti teda ako prvému oznámiť, že čakám dieťa. Dokonca babica hovorí, že to budú trojičky - traja bratia. Budeme ich volať Dlhý, Široký a Bystrozraký."
"Sláva!" zvolal starý kráľ, "Pripravte veľkú hostinu! Opečte sto volov! Prineste sto sudov vína ..."
Mladý kráľ ho však prerušil: "Keď však dorastú budem musieť medzi nich rozdeliť svoje královstvo a jednotlivé diely budú veľmi malé a budú medzi Dlhým, Širokým a Bystrozrakým vznikať spory, ktoré ich oslabia natoľko, že sa stanú ľahkou korisťou nepriateľov. Musím teda zobrať vojsko z polovice kráľovstva, ktorú si mi dal, vojsko zo svojho pôvodného kráľovstva a draka. Teba zabijeme a pripojíme tvoju časť kráľovstva k môjmu.  Bude pre teba lepšie, ak mi dobrovolne odovzdáš svoju polovicu kráľovstva. Videl si už ako pekne sa zahojila plaňometná žila nášho draka?"
A mladá kráľovná dodala: "Mohol by si bývať v majej izbičke v našom hrade. Starala by sa o teba dcéra tej slúžky, s ktorou si sa tak rád kedysi celé noci rozprával a ktorú potom naša matka vyhnala z kráľovstva, pretože rozliala v stajni čerstvo nadojené mlieko."
Prekvapený kráľ si správne vybral z ponúkaných možností a žil v opatere peknej slúžky až dokiaľ nezomrel.

Ale na žiadnej vŕbe nebol žiaden zvonec, ktorý by urobil rozprávke koniec a pretože s jedlom rastie chuť, poslal mladý kráľ aj do okolitých kráľovstiev poslov s podobnými návrhmi, aký dostal starý kráľ. Tak sa stalo, že kráľovstvo našej kráľovnej a nášho kráľa sa stalo najväčším a najbohatším široko ďaleko. Mladý kráľ chcel mať silné a bohaté kraľovstvo a preto často cestoval po svojej veľkej krajine, aby dobre rozumel jej potrebám a ochránil ju pred útočníkmi.
Mladá kráľovná tak ostávala dlho doma osamelá a aby sa nenudila, veľa čítala. Zaujali ju hlavne práce svetových ekológov, ktorí už vtedy intenzívne bojovali za povinnú separáciu odpadu a šetrenie energiami. Začala si dopisovať s uznávanými kapacitami v odbore a keď kapacity zistili, že u nej môžu diskutovať o svojej obľúbenej téme a ešte tu aj dostanú zadarmo najesť, začali sa zhromažďovať na kráľovskom hrade, ktorý sa tak stal významným centrom svetového ekologického hnutia.
Kráľovná prosbami, hrozbami, odopieraním i šikovnými ústupkami vymámila od kráľa právo rozhodovať o otázkach súvisiacich s ekológiou a postupne  vydala nové eko-zákony. Napríklad zaviedla povinnú separáciu odpadu a keď si z toho poddaní robili srandu, tak neposlušníkom, u ktorých našli kontajner s neseparovaným odpadom, dala vyplatiť na dereši 100 palíc. Poddaní už potom pochopili, že to myslí vážne a začali sa správať zodpovedne.
Bolo tiež rozhodnuté, že v rámci znižovania produkcie odpadov, nepoužívané veci budú zozbierané a dané na námestie, odkiaľ si ich môže zobrať každý, kto ich potrebuje.
Významným úspechom pri šetrení energiami bol tiež zákaz kúrenia v domácich peciach. Všetky domácnosti sa museli povinne pripojiť na eko-teplárne (vlastnené eko-kapacitami) a platiť im za eko-vykurovanie.
Niektoré nariadenia vyvolali nespokojnosť obyvateľstva a preto bol na školách povinne zavedený predmet "Výchova k ekológii" a každý dospelý obyvateľ kráľovstva sa musel zúčastňovať na pravidelných eko-prednáškach na ktorých eko-prednášatelia vysvetľovali význam radikálnych zmien v živote kráľovstva.
Po zavedení týchto eko-zákonov sa objavila potreba veľkého množstva eko-poradcov, eko-prednášateľov a eko-kontrolórov, takže mnohí obyvatelia kráľovstva získali dobré zamestnanie a nálada obyvateľstva sa postupne upokojila (podiel služieb na HDP kráľovstva prekročil 30% a ekonómovia sa veľmi tešili z modernizácie kráľovskej ekonomiky).
Aj drak sa stal horlivým eko-aktivistom a nastúpil do kurzu pre eko-poradcov.

Jedného večera (po poldennom hladaní eko-kontajnera separovaného odpadu, do ktorého by bolo dovolené zahodiť staré, zlatom a striebrom vyšívané kožené rukavice) si chcel kráľ dať šálku čaju. Nie a nie však nájsť svoj obľúbený hrnček. Uzimený kráľ (eko-tepláreň totiž šetrila energie aj tak, že vykurovala len na nevyhnutne potrebnú teplotu) si predvolal komorníka.
"Kde je môj hrnček s veľkou žltou kvetinkou?" spýtal sa.
"Vaše veličenstvo!" odvetil komorník "Vaša šálka bola celý deň nepoužívaná. Preto ju eko-kontrolór odniesol na námestie. Už si ju odtiaľ niekto zobral. Musíte počkať, až ju prestane používať, alebo si zobrať z námestia cudziu šálku. Mali ste si ju pred eko-kontrolórom skryť."
"Čo?" zvolal kráľ. "Stráže! Okamžite uvrhnite toho drzého eko-kontrolóra do hladomorne!"
"Čo?" zadivili sa stráže, zblbnuté pravidelnými prednáškami eko-prednášateľov. "Máme ubližovať človeku, ktorý koná podľa platných eko-zákonov?" a odišli sa poradiť so svojimi eko-poradcami.
"Čo?" zvolali eko-kontrolóri, ktorí sa od eko-poradcov dozvedeli čo sa chystá. "Po toľkých úspechoch? Veď to je znižovanie našej autority, nebezpečný precedens a ohrozenie nášho dobrého eko-zamestnania. A tiež dobrého zamestnania všetkých eko-zamestnancov!".
Tak sa stalo, že ešte tej noci sa po kráľovstve rozbehli eko-prednášatelia s prednáškami na tému "Ekológia, alebo vláda tyrana?".

Na druhý deň, keď kráľ dopil svoj čaj z cudzej šálky a vybral sa na námestie, s prekvapením zistil, že pred hradom sa schádzajú obyvatelia s transparentami typu "Nechceme neekologického vládcu!" a "Chceme eko-vládu kráľovnej!".
"Vojsko! Rozožente tú chamraď, lebo prídem neskoro na námestie!" zvolal nervózny kráľ.
Avšak vojaci boli prví, ktorí už absolvovali nové eko-prednášky a mnohí si mysleli, že eko-prednášatelia majú pravdu. Aj tí, čo s eko-prednášateľmi nesúhlasili sa obávali, že by to vyvolalo občiansku vojnu a oni by stratili výhody, ktoré si užívajú vojaci v mieri a odhŕňači snehu v lete.
Výsledkom bolo, že manévrovanie ich oddielu najlepšie vystihlo slovo "postávanie". Keď sa ešte na veži objavila kráľovná a priateľsky odpovedala na pozdravy rozbúreného davu, vojenský oddiel sa takticky vytratil z miesta stretu.
Kráľ pozeral z obloka a od zúfalstva si trhal vlasy.
Vtedy nadišla drakova chvíľa! Nenápadne sa priplazil ku kráľovi a pošepkal mu: "Nezúfaj kráľ môj, prestaň si trhať vlasy! Ostali ti len tri. Ak mi vrátiš moju zlatú žilu, prenesiem ťa do chalúpky ďaleko v horách, kde sa ľudia dožívajú vysokého veku. Môžeš tam v pokoji žiť a premýšlať nad múdrosťami života. Ak chceš, darujem ti všetky knihy, ktoré som za dve tisíc rokov ulúpil. A nechaj týchto bláznov svojmu osudu!".
Kráľ sa zamyslene pozrel na draka a chvíľu rozmýšľal, či ho nemá poslať, aby zničil vzbúrencov aj neposlušnú armádu. Ale výsledkom by bolo, že by bol vládcom zničeného kráľovstva. Drakova ponuka bola pre neho taká lákavá ako vidina predčasného dôchodku pre zamestnanca, ktorý sa práve dozvedel, že mu plán na budúci rok zvýšili o 30%. Vysadol teda drakovi na chrbát a nechal sa unášať za novým životom.
Drak splnil čo sľúbil. Odniesol bývalého kráľa do chalúpky ďaleko v horách, zásobil ho knihami s dávnymi vedomosťami a keď dostal naspäť svoju zlatú žilu, zakrúžil nad ním a odletel.

Odletel do eko-kráľovstva.
Rozbúral tam kráľovský hrad, rozohnal vojakov, zožral kráľovnú a zobral si svoje tisícročné poklady. Kráľovskí synovia Dlhý, Široký a Bystrozraký sa rozutekali do sveta, tak ako aj ostatní obyvatelia kráľovstva.
A až vtedy tam narástla tá vŕba, čo je na nej ten zvonec, ktorý robí rozprávke koniec.

P.S. kto by sa chcel čo-to dozvedieť o ďalších osudoch bývalého kráľa, musí si prečítať rozprávku "Tri vlasy deda Vševeda".