Kde bolo, tam bolo, žil raz mladí princ. Celé dňi sa preháňal po kráľovstve na svojom bielom koňi, pomáhal starenkám odňiesť nazbierané raždie, starčekom plátal strechi na chalúpkach a odkladal mravčekom z cesti steblá trávi. Až raz ...
... práve viňiesol do hniezda vipadnuté vtáča, keď z visokého stromu zazrel stúpať, zo susedného bohatého kráľovstva, stĺpi prachu a dimu. Princ bol ňielen múdri a pekní, ale aj odvážni a údatní, preto nezaváhal aňi na chvíľu a virazil tam. A naozaj: trojhlaví drak tam práve rozváľal kráľovskí hrad a odnášal krásnu, nariekajúcu princeznú.
Princ mal záujem o odmenu od krásnej princeznej a jej bohatého otca. Popchol svojho tátoša, vitasil meč a zvolal na draka: "Hej ti obluda! Teraz zaplatíš za svoje zločini! Rozsekám ťa na kusi a z tvojej kože urobím koberec na nádvorie svojho hradu!".
Drak sa už chistal na odlet, ale obzrel sa a potešil sa. Videl, že sa chistá to, čo majú všetci z dračieho rodu najradšej - dobrí boj.
Odložil teda princeznú na visokú skalu a obráťil sa proťi princovi.
Aj princezná sa zaradovala. Svitla jej nádej, že nebude zožratá odporním drakom a ešte si bude môcť z bezpečného miesta pozrieť zápas, v ktorom budú pre ňu bojovať dvaja mocní proťivníci. Aňi predstava, že bude odmenou krásnemu a údatnému princovi, jej nebola proťi misľi. Zintenzívňila teda nárek a prosbi o pomoc. Zaprisahávala princa, abi draka zabil a slubovala mu za odmenu seba a polovicu otcovho kráľovstva.
Taká atmosféra pre súboj sa páčila aj drakovi. Vzňiesol sa do víški, vichrľil na princa oheň a sám sa na neho vrhol. Princ ťiež nečakal, popchol svojho tátoša vpred, čím sa vihol ňičiacim plameňom a dostal sa drakovi pod brucho. Jeďiním úderom mocného meča mu preťal plameňometnú žilu, takže drak musel ďalej bojovať len zubami, pazúrmi a obrovskím hrbolatím chvostom. Tím naháňal princeznej najväčšiu hrôzu.
Boj trval tri dňi. V prví deň sa podarilo princovi odťať drakovi prvú, najodvážnejšiu a najsprostejšiu, hlavu. Druhí deň pri západe slnka, bola odťatá aj druhá hlava a keď na tretí deň ráno zasvieťilo slnko drakovi do očí, princ sa višvihol drakovi na kobilku a chistal sa mu odťať aj poslednú hlavu.
"Zadrž!" zvolala princezná. Už večer po odseknutí druhej hlavi sa rozhodla, že ak princ vihrá stane sa jeho ženou. Mala preto celú noc na to, abi rozmíšľala, ako viťažiť z jeho víťazstva čo najviac. "Vezmi drakovi z opaska zlatú žilu. Toho, kto má drakovu zlatú žilu, nesmie drak zahubiť a drak musí vždi bojovať pod jeho velením."
"Ňie!" odpovedal bojom rozhorúčení princ. "Musí zaplaťiť za svoje čini, že zbúral hrad, ktorí patril tvojmu otcovi a že mi skoro zožral aj teba!"
"Prosím, zober si moju zlatú žilu." ozval sa aj drak. "A dám ťi aj všetki pokladi, ktoré som za ťisíc rokov nalúpil".
Hlava, ktorá mu ostala bola toťiž tá najmúdrejšia. Preto aj vidržala najdlhšie - nevrhala sa do boja bez rozmislu, ako dve sprostejšie hlavi (dokonca sa dá povedať, že sa trochu uľievala). Takže táto hlava vedela veľmi dobre posúďiť rozďiel medzi "biť a nebiť". Okrem toho drak zamlčal, že pokladi lúpi už dve ťisíc rokov a najviac nalúpil na začiatku, keď okoľité kráľovstvá ešte neboľi také vidrancované. Ťiež predpokladal, že bez svojich hlúpejších hláv časom nájde spôsob, ako získať svoju zlatú žilu naspäť.
Naveľa, naveľa sa princ nechal obmäkčiť prosbami a prísľubmi krásnej princeznej, prosbami a sľubmi mocného draka, viďinou ťisícročních pokladov a moci, ktorú bude mať, keď bude veľiť takému monštru, akím je hrozní drak. Zobral si teda drakovu zlatú žilu i jeho ťisícročné pokladi a odviedol princeznú do královského paláca.

Bolože to radosťi!
Šťastní král hneď vistrojil pre šťastnú princeznú nádhernú svadbu a odovzdal šťastnému princovi polovicu svojho bohatého kráľovstva.
Svadba trvala tri dlhé dňi, tri noci a bola taká veľkolepá, že sa dodnes spomína v rôznich príbehoch a legendách. Po skončení svadbi sa mladomanžeľia odobraľi na svadobnú cestu a keď sa vráťiľi, zašľi princ a princezná, či vlastne už mladí kráľ a mladá kráľovná, za princezňiním otcom, starím kráľom.
"Otec môj a kráľ!" prehovorila mladá kráľovná, "Vieš, že som ťa vždi ľúbila viac než soľ. Chceme ťi teda ako prvému oznámiť, že čakám ďieťa. Dokonca babica hovorí, že to budú trojički - traja braťia. Budeme ich volať Dlhí, Širokí a Bistrozrakí."
"Sláva!" zvolal starí kráľ, "Pripravte veľkú hosťinu! Opečte sto volov! Prineste sto sudov vína ..."
Mladí kráľ ho však prerušil: "Keď však dorastú budem musieť medzi ňich rozdeľiť svoje královstvo a jednotľivé ďieli budú veľmi malé a budú medzi Dlhím, Širokím a Bistrozrakím vzňikať spori, ktoré ich oslabia natoľko, že sa stanú ľahkou korisťou nepriateľov. Musím teda zobrať vojsko z polovice kráľovstva, ktorú si mi dal, vojsko zo svojho pôvodného kráľovstva a draka. Teba zabijeme a pripojíme tvoju časť kráľovstva k môjmu.  Bude pre teba lepšie, ak mi dobrovolne odovzdáš svoju polovicu kráľovstva. Videl si už ako pekne sa zahojila plaňometná žila nášho draka?"
A mladá kráľovná dodala: "Mohol bi si bívať v majej izbičke v našom hrade. Starala bi sa o teba dcéra tej slúžki, s ktorou si sa tak rád kedisi celé noci rozprával a ktorú potom naša matka vihnala z kráľovstva, pretože rozľiala v stajňi čerstvo nadojené mľieko."
Prekvapení kráľ si správne vibral z ponúkaních možností a žil v opatere peknej slúžki až dokiaľ nezomrel.

Ale na žiadnej vŕbe nebol žiaden zvonec, ktorí bi urobil rozprávke koňiec a pretože s jedlom rasťie chuť, poslal mladí kráľ aj do okoľitích kráľovsťiev poslov s podobními návrhmi, akí dostal starí kráľ. Tak sa stalo, že kráľovstvo našej kráľovnej a nášho kráľa sa stalo najväčším a najbohatším široko ďaleko. Mladí kráľ chcel mať silné a bohaté kraľovstvo a preto často cestoval po svojej veľkej krajine, abi dobre rozumel jej potrebám a ochráňil ju pred útočníkmi.
Mladá kráľovná tak ostávala dlho doma osamelá a abi sa nenuďila, veľa čítala. Zaujaľi ju hlavne práce svetovích ekológov, ktorí už vtedi intenzívne bojovaľi za povinnú separáciu odpadu a šetreňie energiami. Začala si dopisovať s uznávaními kapacitami v odbore a keď kapaciti zisťiľi, že u nej môžu ďiskutovať o svojej obľúbenej téme a ešte tu aj dostanú zadarmo najesť, začaľi sa zhromažďovať na kráľovskom hrade, ktorí sa tak stal víznamním centrom svetového ekologického hnuťia.
Kráľovná prosbami, hrozbami, odopieraním i šikovními ústupkami vimámila od kráľa právo rozhodovať o otázkach súvisiacich s ekológiou a postupne vidala nové eko-zákoni. Napríklad zaviedla povinnú separáciu odpadu a keď si z toho poddaní robiľi srandu, tak neposlušníkom, u ktorích našľi kontajner s neseparovaním odpadom, dala viplaťiť na dereši 100 palíc. Poddaní už potom pochopiľi, že to mislí vážne a začaľi sa správať zodpovedne.
Bolo ťiež rozhodnuté, že v rámci zňižovaňia produkcie odpadov, nepoužívané veci budú zozbierané a dané na námesťie, odkiaľ si ich môže zobrať každí, kto ich potrebuje.
Víznamním úspechom pri šetrení energiami bol ťiež zákaz kúreňia v domácich peciach. Všetki domácnosťi sa museľi povinne pripojiť na eko-teplárne (vlastnené eko-kapacitami) a plaťiť im za eko-vikurovaňie.
Ňiektoré nariadeňia vivolaľi nespokojnosť obivateľstva a preto bol na školách povinne zavedení predmet "Víchova k ekológii" a každí dospelí obivateľ kráľovstva sa musel zúčastňovať na pravidelních eko-prednáškach na ktorích eko-prednášateľia visvetľovaľi víznam raďikálnich zmien v živote kráľovstva.
Po zavedení tíchto eko-zákonov sa objavila potreba veľkého množstva eko-poradcov, eko-prednášateľov a eko-kontrolórov, takže mnohí obivateľia kráľovstva získaľi dobré zamestnaňie a nálada obivateľstva sa postupne upokojila (podiel služieb na HDP kráľovstva prekročil 30% a ekonómovia sa veľmi tešili z moderňizácie kráľovskej ekonomiki).
Aj drak sa stal horľivím eko-akťivistom a nastúpil do kurzu pre eko-poradcov.

Jedného večera (po poldennom hladaní eko-kontajnera separovaného odpadu, do ktorého bi bolo dovolené zahoďiť staré, zlatom a striebrom višívané kožené rukavice) si chcel kráľ dať šálku čaju. Ňie a ňie však nájsť svoj obľúbení hrnček. Uzimení kráľ (eko-tepláreň toťiž šetrila energie aj tak, že vikurovala len na nevihnutne potrebnú teplotu) si predvolal komorníka.
"Kde je môj hrnček s veľkou žltou kveťinkou?" spítal sa.
"Vaše veľičenstvo!" odveťil komorník "Vaša šálka bola celí deň nepoužívaná. Preto ju eko-kontrolór odňiesol na námesťie. Už si ju odťiaľ ňiekto zobral. Musíte počkať, až ju prestane používať, alebo si zobrať z námesťia cudziu šálku. Maľi ste si ju pred eko-kontrolórom skriť."
"Čo?" zvolal kráľ. "Stráže! Okamžite uvrhňite toho drzého eko-kontrolóra do hladomorne!"
"Čo?" zaďiviľi sa stráže, zblbnuté pravidelními prednáškami eko-prednášateľov. "Máme ubľižovať človeku, ktorí koná podľa platních eko-zákonov?" a oďišľi sa poraďiť so svojimi eko-poradcami.
"Čo?" zvolaľi eko-kontrolóri, ktorí sa od eko-poradcov dozvedeľi čo sa chistá. "Po toľkích úspechoch? Veď to je zňižovaňie našej autoriti, nebezpeční precedens a ohrozeňie nášho dobrého eko-zamestnaňia. A ťiež dobrého zamestnaňia všetkích eko-zamestnancov!".
Tak sa stalo, že ešte tej noci sa po kráľovstve rozbehľi eko-prednášateľia s prednáškami na tému "Ekológia, alebo vláda tirana?".

Na druhí deň, keď kráľ dopil svoj čaj z cudzej šálki a vibral sa na námesťie, s prekvapením zisťil, že pred hradom sa schádzajú obivateľia s transparentami tipu "Nechceme neekologického vládcu!" a "Chceme eko-vládu kráľovnej!".
"Vojsko! Rozožente tú chamraď, lebo prídem neskoro na námesťie!" zvolal nervózni kráľ.
Avšak vojaci boľi prví, ktorí už absolvovaľi nové eko-prednáški a mnohí si misleľi, že eko-prednášateľia majú pravdu. Aj tí, čo s eko-prednášateľmi nesúhlasiľi sa obávaľi, že bi to vivolalo občiansku vojnu a oňi bi straťiľi víhodi, ktoré si užívajú vojaci v mieri a odhŕňači snehu v lete.
Vísledkom bolo, že manévrovaňie ich odďielu najlepšie visťihlo slovo "postávaňie". Keď sa ešte na veži objavila kráľovná a priateľski odpovedala na pozdravi rozbúreného davu, vojenskí odďiel sa takťicki vitraťil z miesta stretu.
Kráľ pozeral z obloka a od zúfalstva si trhal vlasi.
Vtedi naďišla drakova chvíľa! Nenápadne sa priplazil ku kráľovi a pošepkal mu: "Nezúfaj kráľ môj, prestaň si trhať vlasi! Ostaľi ťi len tri. Ak mi vráťiš moju zlatú žilu, prenesiem ťa do chalúpki ďaleko v horách, kde sa ľuďia dožívajú visokého veku. Môžeš tam v pokoji žiť a premíšlať nad múdrosťami života. Ak chceš, darujem ťi všetki kňihi, ktoré som za dve ťisíc rokov ulúpil. A nechaj tíchto bláznov svojmu osudu!".
Kráľ sa zamislene pozrel na draka a chvíľu rozmíšľal, či ho nemá poslať, abi zňičil vzbúrencov aj neposlušnú armádu. Ale vísledkom bi bolo, že bi bol vládcom zňičeného kráľovstva. Drakova ponuka bola pre neho taká lákavá ako viďina predčasného dôchodku pre zamestnanca, ktorí sa práve dozvedel, že mu plán na budúci rok zvíšiľi o 30%. Visadol teda drakovi na chrbát a nechal sa unášať za novím životom.
Drak splňil čo sľúbil. Odňiesol bívalého kráľa do chalúpki ďaleko v horách, zásobil ho kňihami s dávnimi vedomosťami a keď dostal naspäť svoju zlatú žilu, zakrúžil nad ním a odletel.

Odletel do eko-kráľovstva.
Rozbúral tam kráľovskí hrad, rozohnal vojakov, zožral kráľovnú a zobral si svoje ťisícročné pokladi. Kráľovskí sinovia Dlhí, Širokí a Bistrozrakí sa rozutekaľi do sveta, tak ako aj ostatní obivateľia kráľovstva.
A až vtedi tam narástla tá vŕba, čo je na nej ten zvonec, ktorí robí rozprávke koňiec.

P.S. kto bi sa chcel čo-to dozveďieť o ďalších osudoch bívalého kráľa, musí si prečítať rozprávku "Tri vlasi deda Vševeda".