Kde bolo, tam bolo, žil raz mladí princ. Celé dni sa preháňal po kráľovstve na svojom bielom koni, pomáhal starenkám odniesť nazbierané raždie, starčekom plátal strechi na chalúpkach a odkladal mravčekom z cesti steblá trávi. Až raz ...
... práve viniesol do hniezda vipadnuté vtáča, keď z visokého stromu zazrel stúpať, zo susedného bohatého kráľovstva, stĺpi prachu a dimu. Princ bol nielen múdri a pekni, ale aj odvážni a údatní, preto nezaváhal ani na chvíľu a virazil tam. A naozaj: trojhlaví drak tam práve rozváľal kráľovskí hrad a odnášal krásnu, nariekajúcu princeznú.
Princ mal záujem o odmenu od krásnej princeznej a jej bohatého otca. Popchol svojho tátoša, vitasil meč a zvolal na draka: "Hej ti obluda! Teraz zaplatíš za svoje zločini! Rozsekám ťa na kusi a z tvojej kože urobím koberec na nádvorie svojho hradu!".
Drak sa už chistal na odlet, ale obzrel sa a potešil sa. Videl, že sa chistá to, čo majú všetci z dračieho rodu najradšej - dobrí boj.
Odložil teda princeznú na visokú skalu a obrátil sa proti princovi.
Aj princezná sa zaradovala. Svitla jej nádej, že nebude zožratá odporním drakom a ešte si bude môcť z bezpečného miesta pozrieť zápas, v ktorom budú pre ňu bojovať dvaja mocní protivníci. Ani predstava, že bude odmenou krásnemu a údatnému princovi, jej nebola proti misli. Zintenzívnila teda nárek a prosbi o pomoc. Zaprisahávala princa, abi draka zabil a slubovala mu za odmenu seba a polovicu otcovho kráľovstva.
Taká atmosféra pre súboj sa páčila aj drakovi. Vzniesol sa do víški, vichrlil na princa oheň a sám sa na neho vrhol. Princ tiež nečakal, popchol svojho tátoša vpred, čím sa vihol ničiacim plameňom a dostal sa drakovi pod brucho. Jediním úderom mocného meča mu preťal plameňometnú žilu, takže drak musel ďalej bojovať len zubami, pazúrmi a obrovskím hrbolatím chvostom. Tím naháňal princeznej najväčšiu hrôzu.
Boj trval tri dni. V prví deň sa podarilo princovi odťať drakovi prvú, najodvážnejšiu a najsprostejšiu, hlavu. Druhí deň pri západe slnka, bola odťatá aj druhá hlava a keď na tretí deň ráno zasvietilo slnko drakovi do očí, princ sa višvihol drakovi na kobilku a chistal sa mu odťať aj poslednú hlavu.
"Zadrž!" zvolala princezná. Už večer po odseknutí druhej hlavi sa rozhodla, že ak princ vihrá stane sa jeho ženou. Mala preto celú noc na to, abi rozmíšľala, ako viťažiť z jeho víťazstva čo najviac. "Vezmi drakovi z opaska zlatú žilu. Toho, kto má drakovu zlatú žilu, nesmie drak zahubiť a drak musí vždi bojovať pod jeho velením."
"Nie!" odpovedal bojom rozhorúčení princ. "Musí zaplatiť za svoje čini, že zbúral hrad, ktorí patril tvojmu otcovi a že mi skoro zožral aj teba!"
"Prosím, zober si moju zlatú žilu." ozval sa aj drak. "A dám ti aj všetki pokladi, ktoré som za tisíc rokov nalúpil".
Hlava, ktorá mu ostala bola totiž tá najmúdrejšia. Preto aj vidržala najdlhšie - nevrhala sa do boja bez rozmislu, ako dve sprostejšie hlavi (dokonca sa dá povedať, že sa trochu ulievala). Takže táto hlava vedela veľmi dobre posúdiť rozdiel medzi "biť a nebiť". Okrem toho drak zamlčal, že pokladi lúpi už dve tisíc rokov a najviac nalúpil na začiatku, keď okolité kráľovstvá ešte neboli také vidrancované. Tiež predpokladal, že bez svojich hlúpejších hláv časom nájde spôsob, ako získať svoju zlatú žilu naspäť.
Naveľa, naveľa sa princ nechal obmäkčiť prosbami a prísľubmi krásnej princeznej, prosbami a sľubmi mocného draka, vidinou tisícročních pokladov a moci, ktorú bude mať, keď bude veliť takému monštru, akím je hrozní drak. Zobral si teda drakovu zlatú žilu i jeho tisícročné pokladi a odviedol princeznú do královského paláca.

Bolože to radosti!
Šťastní král hneď vistrojil pre šťastnú princeznú nádhernú svadbu a odovzdal šťastnému princovi polovicu svojho bohatého kráľovstva.
Svadba trvala tri dlhé dni, tri noci a bola taká veľkolepá, že sa dodnes spomína v rôznich príbehoch a legendách. Po skončení svadbi sa mladomanželia odobrali na svadobnú cestu a keď sa vrátili, zašli princ a princezná, či vlastne už mladí kráľ a mladá kráľovná, za princezniním otcom, starím kráľom.
"Otec môj a kráľ!" prehovorila mladá kráľovná, "Vieš, že som ťa vždi ľúbila viac než soľ. Chceme ti teda ako prvému oznámiť, že čakám dieťa. Dokonca babica hovorí, že to budú trojički - traja bratia. Budeme ich volať Dlhí, Širokí a Bistrozrakí."
"Sláva!" zvolal starí kráľ, "Pripravte veľkú hostinu! Opečte sto volov! Prineste sto sudov vína ..."
Mladí kráľ ho však prerušil: "Keď však dorastú budem musieť medzi nich rozdeliť svoje královstvo a jednotlivé dieli budú veľmi malé a budú medzi Dlhím, Širokím a Bistrozrakím vznikať spori, ktoré ich oslabia natoľko, že sa stanú ľahkou korisťou nepriateľov. Musím teda zobrať vojsko z polovice kráľovstva, ktorú si mi dal, vojsko zo svojho pôvodného kráľovstva a draka. Teba zabijeme a pripojíme tvoju časť kráľovstva k môjmu.  Bude pre teba lepšie, ak mi dobrovolne odovzdáš svoju polovicu kráľovstva. Videl si už ako pekne sa zahojila plaňometná žila nášho draka?"
A mladá kráľovná dodala: "Mohol bi si bívať v majej izbičke v našom hrade. Starala bi sa o teba dcéra tej slúžki, s ktorou si sa tak rád kedisi celé noci rozprával a ktorú potom naša matka vihnala z kráľovstva, pretože rozliala v stajni čerstvo nadojené mlieko."
Prekvapení kráľ si správne vibral z ponúkaních možností a žil v opatere peknej slúžki až dokiaľ nezomrel.

Ale na žiadnej vŕbe nebol žiaden zvonec, ktorí bi urobil rozprávke koniec a pretože s jedlom rastie chuť, poslal mladí kráľ aj do okolitích kráľovstiev poslov s podobními návrhmi, akí dostal starí kráľ. Tak sa stalo, že kráľovstvo našej kráľovnej a nášho kráľa sa stalo najväčším a najbohatším široko ďaleko. Mladí kráľ chcel mať silné a bohaté kraľovstvo a preto často cestoval po svojej veľkej krajine, abi dobre rozumel jej potrebám a ochránil ju pred útočníkmi.
Mladá kráľovná tak ostávala dlho doma osamelá a abi sa nenudila, veľa čítala. Zaujali ju hlavne práce svetovích ekológov, ktorí už vtedi intenzívne bojovali za povinnú separáciu odpadu a šetrenie energiami. Začala si dopisovať s uznávaními kapacitami v odbore a keď kapaciti zistili, že u nej môžu diskutovať o svojej obľúbenej téme a ešte tu aj dostanú zadarmo najesť, začali sa zhromažďovať na kráľovskom hrade, ktorí sa tak stal víznamním centrom svetového ekologického hnutia.
Kráľovná prosbami, hrozbami, odopieraním i šikovními ústupkami vimámila od kráľa právo rozhodovať o otázkach súvisiacich s ekológiou a postupne  vidala nové eko-zákoni. Napríklad zaviedla povinnú separáciu odpadu a keď si z toho poddaní robili srandu, tak neposlušníkom, u ktorích našli kontajner s neseparovaním odpadom, dala viplatiť na dereši 100 palíc. Poddaní už potom pochopili, že to mislí vážne a začali sa správať zodpovedne.
Bolo tiež rozhodnuté, že v rámci znižovania produkcie odpadov, nepoužívané veci budú zozbierané a dané na námestie, odkiaľ si ich môže zobrať každí, kto ich potrebuje.
Víznamním úspechom pri šetrení energiami bol tiež zákaz kúrenia v domácich peciach. Všetki domácnosti sa museli povinne pripojiť na eko-teplárne (vlastnené eko-kapacitami) a platiť im za eko-vikurovanie.
Niektoré nariadenia vivolali nespokojnosť obivateľstva a preto bol na školách povinne zavedení predmet "Víchova k ekológii" a každí dospelí obivateľ kráľovstva sa musel zúčastňovať na pravidelních eko-prednáškach na ktorích eko-prednášatelia visvetľovali víznam radikálnich zmien v živote kráľovstva.
Po zavedení tíchto eko-zákonov sa objavila potreba veľkého množstva eko-poradcov, eko-prednášateľov a eko-kontrolórov, takže mnohí obivatelia kráľovstva získali dobré zamestnanie a nálada obivateľstva sa postupne upokojila (podiel služieb na HDP kráľovstva prekročil 30% a ekonómovia sa veľmi tešili z modernizácie kráľovskej ekonomiki).
Aj drak sa stal horlivím eko-aktivistom a nastúpil do kurzu pre eko-poradcov.

Jedného večera (po poldennom hladaní eko-kontajnera separovaného odpadu, do ktorého bi bolo dovolené zahodiť staré, zlatom a striebrom višívané kožené rukavice) si chcel kráľ dať šálku čaju. Nie a nie však nájsť svoj obľúbení hrnček. Uzimení kráľ (eko-tepláreň totiž šetrila energie aj tak, že vikurovala len na nevihnutne potrebnú teplotu) si predvolal komorníka.
"Kde je môj hrnček s veľkou žltou kvetinkou?" spítal sa.
"Vaše veličenstvo!" odvetil komorník "Vaša šálka bola celí deň nepoužívaná. Preto ju eko-kontrolór odniesol na námestie. Už si ju odtiaľ niekto zobral. Musíte počkať, až ju prestane používať, alebo si zobrať z námestia cudziu šálku. Mali ste si ju pred eko-kontrolórom skriť."
"Čo?" zvolal kráľ. "Stráže! Okamžite uvrhnite toho drzého eko-kontrolóra do hladomorne!"
"Čo?" zadivili sa stráže, zblbnuté pravidelními prednáškami eko-prednášateľov. "Máme ubližovať človeku, ktorí koná podľa platních eko-zákonov?" a odišli sa poradiť so svojimi eko-poradcami.
"Čo?" zvolali eko-kontrolóri, ktorí sa od eko-poradcov dozvedeli čo sa chistá. "Po toľkích úspechoch? Veď to je znižovanie našej autoriti, nebezpeční precedens a ohrozenie nášho dobrého eko-zamestnania. A tiež dobrého zamestnania všetkích eko-zamestnancov!".
Tak sa stalo, že ešte tej noci sa po kráľovstve rozbehli eko-prednášatelia s prednáškami na tému "Ekológia, alebo vláda tirana?".

Na druhí deň, keď kráľ dopil svoj čaj z cudzej šálki a vibral sa na námestie, s prekvapením zistil, že pred hradom sa schádzajú obivatelia s transparentami tipu "Nechceme neekologického vládcu!" a "Chceme eko-vládu kráľovnej!".
"Vojsko! Rozožente tú chamraď, lebo prídem neskoro na námestie!" zvolal nervózni kráľ.
Avšak vojaci boli prví, ktorí už absolvovali nové eko-prednáški a mnohí si misleli, že eko-prednášatelia majú pravdu. Aj tí, čo s eko-prednášateľmi nesúhlasili sa obávali, že bi to vivolalo občiansku vojnu a oni bi stratili víhodi, ktoré si užívajú vojaci v mieri a odhŕňači snehu v lete.
Vísledkom bolo, že manévrovanie ich oddielu najlepšie vistihlo slovo "postávanie". Keď sa ešte na veži objavila kráľovná a priateľski odpovedala na pozdravi rozbúreného davu, vojenskí oddiel sa takticki vitratil z miesta stretu.
Kráľ pozeral z obloka a od zúfalstva si trhal vlasi.
Vtedi nadišla drakova chvíľa! Nenápadne sa priplazil ku kráľovi a pošepkal mu: "Nezúfaj kráľ môj, prestaň si trhať vlasi! Ostali ti len tri. Ak mi vrátiš moju zlatú žilu, prenesiem ťa do chalúpki ďaleko v horách, kde sa ľudia dožívajú visokého veku. Môžeš tam v pokoji žiť a premíšlať nad múdrosťami života. Ak chceš, darujem ti všetki knihi, ktoré som za dve tisíc rokov ulúpil. A nechaj tíchto bláznov svojmu osudu!".
Kráľ sa zamislene pozrel na draka a chvíľu rozmíšľal, či ho nemá poslať, abi zničil vzbúrencov aj neposlušnú armádu. Ale vísledkom bi bolo, že bi bol vládcom zničeného kráľovstva. Drakova ponuka bola pre neho taká lákavá ako vidina predčasného dôchodku pre zamestnanca, ktorí sa práve dozvedel, že mu plán na budúci rok zvíšili o 30%. Visadol teda drakovi na chrbát a nechal sa unášať za novím životom.
Drak splnil čo sľúbil. Odniesol bívalého kráľa do chalúpki ďaleko v horách, zásobil ho knihami s dávnimi vedomosťami a keď dostal naspäť svoju zlatú žilu, zakrúžil nad ním a odletel.

Odletel do eko-kráľovstva.
Rozbúral tam kráľovskí hrad, rozohnal vojakov, zožral kráľovnú a zobral si svoje tisícročné pokladi. Kráľovskí sinovia Dlhí, Širokí a Bistrozrakí sa rozutekali do sveta, tak ako aj ostatní obivatelia kráľovstva.
A až vtedi tam narástla tá vŕba, čo je na nej ten zvonec, ktorí robí rozprávke koniec.

P.S. kto bi sa chcel čo-to dozvedieť o ďalších osudoch bívalého kráľa, musí si prečítať rozprávku "Tri vlasi deda Vševeda".