Mesiac

Samozrejme sa nebudem zaoberať návodom na nájdenie Mesiaca na oblohe.
Pre začiatočníka je však najvďačnejším objektom. Už malým ďalekohľadom (s priemerom cca 30mm) sa na ňom dajú pozorovať krátery. Väčšími ďalekohľadmi potom vidíme aj menšie krátery, ale už to nieje tá kvalitatívna zmena - kedy vidíme niečo zásadne nové. Uvidíme jamiek oveľa viac.

Ak si chceme priezrieť niečo konkrétne, je potrebné sa na Mesiaci zorientovať. Pri používaní mapy Mesiaca nesmieme zabudnúť, že Mesiac sa pri svojej púti z východu na západ opticky "kotúľa" (v skutočnosti sa však nakláňame, pri otáčaní Zeme, my. Ale ako správny pozorovateľ si každý priemietame svoje pozorovanie do vlastnej súradnej sústavy.)
Teda plný Mesiac vyzerá takto

Na východe	Na juhu	Na západe

Na základné zorientovanie využívame veľké plochy tmavej lávy, ktoré dávni astronómovia nazvali moria.

Krátery Tycho a Koperník sú tzv. lúčové krátery. Spoznáte ich tak, že k nim vedú dlhé brázdy, "lúče", cez pol Mesiaca.

Ako som už písal na inom mieste, väčšina binokulárov, ktoré používajú amatéri má priemer 50mm a viac. Ak má mesiac viac ako polovicu tak jeho svit v koncentrovaný v takomto binokulári je príliš oslepujúci a je ťažko zbadať detaily. Preto si dávame na ďalekohľd "mesačnú clonu". Urobíme si ju z papiera:

Na výkres obkresíme  priemer objektívu	Prikreslíme uši, nakreslíme 3cm otvor, vystrihneme	Gumičkou pripevníme za uši k ďalekohľadu

Mesiac obvykle nepozorujeme v splne, ale dávame prednosť pozorovaniu vo fáze. Vtedy je totiž k Zemi privrátená časť na ktorej je práve večer (alebo ráno), Slnko je tam nízko nad obzorom a teda vrhá dlhé tiene. Tieto tiene potom zo Zeme "zvrchu" pozorujeme a mozog si už doplní aké útvary tie tiene vrhajú. Najviac detailov je vidieť v okolí terminátora - čiary oddelujúcej osvetlenú a tmavú pologuľu.
Páči sa mi, keď terminátor prechádza cez kráter Tycho.

Mnoho ľudí sa tiež venuje sledovaniu objavenia sa prvého kosáčika po nove. Dokonca sa zaznamenávajú rekordy v tom, kto dokázal vidieť nový Mesiac najskôr. Aj keď sa tomuto športu nevenujem, je pre mňa nový mesiac zujímavý tým, že z večera je vidieť aj relief tmavej časti Mesiaca, ktorý odráža svetlo, ktoré na neho dopadlo po odraze z osvetlenej Zeme. Teda môžeme vidieť svetlo, ktoré sa odrazilo od dvoch telies, od Zeme a od Mesiaca.

V období meteorických rojov sa niektorí amatérsky astronómi tiež venujú pozorovaniu dopadov meteorov na Mesiac. Ak meteor dopadne do tmavej časti blízko za terminátor, zvírený prach vystúpa nad obzor do svetla a je pozorovateľný malými ďalekohľadmi. Mne sa to ešte nepodarilo zazrieť, lebo sa vždy nechám zlákať priamym pozorovaním meteoridov v atmosfére Zeme, pred dlhým čakaním pri okulári.

Slnko

Slnko NIKDY nepozorujeme ďalekohľadom priamo! Ani malým!
Kdesi som čítal, že prvý kto sa pokúsil pozorovať Slnko ďalekohľadom bol Johanes Kepler. Mal šťastie, že vtedy existovali len jednooké ďalekohľady. Jemu sa síce oko vyliečilo, ale žiara Slnka koncentrovaná cez šošovky ďalekohľadu je schopná oko zničiť úplne.

Namiesto toho, aby sme sa cez ďalekohľad priamo pozerali, premietame si obraz Slnka cez ďalekohľad na tienidlo (kus kartónu). Zameriame tak, že ďalekohľadom otáčame dovtedy, kým nevrhá na tienidlo najmenší tieň. Vtedy sa aj na tienidle objaví priemet slnečného kotúča. Zaostrujeme tak, že  otáčame zaostrovaním dovtedy, až sú okraje premietaného obrazu čo najkontrastnejšie.:



Na Slnku pozorujeme maličké bodky - slnečné škvrny. Všímame si ich počet, či sú zoradené v pásoch, koľko je tých pásov a ako ďaleko sú od rovníka.
Sú však obdobia, kedy niesu na Slnku žiadne škvrny. Minimá a maximá sa striedajú v 12 ročných cykloch.